MÔJ PRÍBEH KONCA.

KONIEC  

MEXICO –Playa del Carmen,  

  1. február 2017. Vyťahujú ma z  mora a  prevážajú na breh. Hovoria na mňa. Veľmi ich nevnímam. Cítim len veľký tlak v  bruchu a  prosím, aby to povolilo. Inštruktorka ma posiela domov oddýchnuť si, neriešim, idem, veď snáď vie, čo robí.. hlavne nech to prejde. V  noci som sa budím na to, že sa dusím, že sa neviem nadýchnuť, ale ukľudňujem sa, že to sa telo spamätáva…nad ránom sa snaží môj priateľ so mnou spojiť, no nevládzem hovoriť. A tak ma prosí, nech mu napíšem, čo sa stalo. Nechce sa mi, všetko ma bolí, no píše a  nedá sa odbiť ako keby tušil, že niečo nie je v  poriadku. Okamžite kontaktuje známu profesionálnu potápačku. Ona mu potvrdzuje, že mi ide o život a  musí ma dostať do nemocnice. 

Mňa, čo som v  Mexiku a nenávidím všetky nemocnice? Volá mi neustále …odmietam vravím, že si oddýchnem a  zajtra odletím domov…On vie, že ak poletím – zomriem. Ja však nie…  

Prosí ma  a hovorí mi s  najväčšou láskou v  hlase: „Láska prosím, ak ma ľúbiš pôjdeš, nie kvôli sebe, ale kvôli mne, kvôli nám…. „. Ja nakoniec súhlasím po asi hodine idem, len kvôli nemu. Som v  čakárni, ležím od vyčerpania a  bolesti, ale majú tam prípad. Asi hodinu sa tam dusím. Aj by som išla preč, aj keď sa nevládzem pohnúť… ale sľúbila som to priateľovi. Tak ostávam. (Dnes, spätne keď si to vyhodnocujem a  prechádzam si určité momenty vidím, ako som sa nemala rada, ako je možné , že niekto vás ľúbi viac ako vy sám SEBA? Ako je možné, že nám často záleží viac na druhých, ako nám samým na sebe? Čo sa musí stať, aby sa to zmenilo? Aby sme sa videli, vážili si seba, svoj život, svoje zdravie? Naozaj to musíme stratiť všetko, aby sme si to vážili, milovali a  boli zato vďační? Nie je iná cesta?…) 

Posielajú ma do nemocnice – na ultrazvuk pľúc…  Sú šokovaní výsledkom. Pod tlakom mi posunulo srdce, stlačilo orgány, poškodilo pľúca a nervový systém. Napájajú ma na prístroje musia vytiahnuť vzduch , ktorý mám v pľúcach… Zrazu cítim len obrovskú bolesť na hrudníku a  ako keby vysal niekto život so mňa a  viac si nepamätám…  

Ráno sa preberám. Žijem. Prišli ma pozrieť všetci spoluúčastníci Mastermindu, ktorí tu boli so mnou… a tí odlietajú preč. A  tak mi na posteľ dávajú zvyšky ich peňazí čo im zostali, môj ruksak, nohavice, tričko, pas a  moju fľašu.  

Odchádzajú domov… kývajú … ja tam zostávam na posteli napojená na prístroje,  snažím sa neplakať, nedať znať zúfalstvo, ale bojím sa veľmi….som sama, v  cudzej krajine, neviem čo bude a  ja som ani nikomu nepovedala, ako ich ľúbim… nič… Transportujú ma do hyperbarickej komory…. 

V  komore klesáme do hĺbky a sťažujem sa na pichanie v  srdci. Mám pocit, že mi roztrhne ušné bubienky. Začínajú mi tŕpnuť ruky aj nohy, po 4hodinách ma vyberajú… nevládzem od vyčerpania, od bolesti strácam vedomie. 

Nad ránom som sa zobudila, stál pri mne doktor a videla som, že mi drží ruku ale necítila som to… myslela som ,že ešte bdiem . 

Zrazu vytiahol prístroj, ozubené koliesko a  prechádza mi po nohách a  rukách.  Pozerám, vidím, že chodí po mojom tele, ale nerozumiem, že nič necítim … Ten pocit, ten moment, neprajem zažiť nikomu v  živote… vidíte sa vnímate, ale nič neviete spraviť…ste uväznená …nič neovládate. Ako keď staviate domček z  karát a on sa rúti. Stekali mi slzy po tvári, nemohla som si ich utrieť. 

Robia mi testy a zisťujú, že okrem iného mám tri ťažké infekcie krvi, ktoré dopomohli k  stavu v  ktorom som. Bojím sa strácam vieru, neverím doktorom… neverím, že to zvládnem. 

Modlím sa a  stav sa veľmi pomaly zlepšuje. Nohy ešte haprujú…opäť ma dávajú do komory, ale už na kratšie a  do menšej hĺbky. 

Medzitým mojím rodičom doviezli len kufor s  tým, že vaša dcéra mala nehodu a  bojuje o  život…neviem si predstaviť, ako sa tvária, čo cítia…..nevedia sa so mnou spojiť. 

V noci sa niekto v bíja do izby kričím od strachu…a zrazu vidím môjho priateľa, ktorý letel cez 3 krajiny viac ako 24 hodín, aby bol pri mne…objíma ma, plače drží ma. Som šťastná ako blcha plačem neverím celu noc leží pri mne a  drží ma a  vraví, že všetko zvládneme všetko bude dobré.. Ukazuje mi video s  odkazmi mojich najbližších. Ja plačem od šťastia. Potom mám videohovory s  najbližšími. Na moju žiadosť. Nahlas im vravím, ako ich ľúbim. Prvýkrát takto otvorene…  

Ospravedlňujem sa, že som im to nikdy nepovedala nahlas, lebo u  nás sa to v podstate nevravelo, ale zrazu to robím… s  pocitom, aby už nebolo neskoro.  

Prvý krát za 31 rokov hovorím slovo ľúbim VÁS nahlas svojim najbližším. Prvý krát si uvedomujem úplne vedome, aké sú vzťahy, rodina, priatelia dôležití. Aké je vzácne, mať tých správnych ľudí okolo seba. 

Dodali mi silu bojovať, chcieť žiť. Nasledujúce dni neboli prechádzka. Ja som sa ale nastavila na to, že sa uzdravím… a  tak ma po troch týždňoch konečne previezli na Slovensko. Bohužiaľ… zostali mi trvalé následky,  ako tŕpnutie tváre, končatín, strata rovnováhy, rečové problémy, migrény, časté bolesti svalov a kĺbov a panické záchvaty. Nič nebolo také, ako predtým a začala som sa utápať v  bolesti a  depresii. Pýtala som, plakala som, kričala som prečo ja, prečo sa to stálo práve mne, prečo teraz, nechcela som to prijať, akceptovať práve naopak. No čím viac som bojovala tým to bolo horšie…depresívnejšie, bolestivejšie. 

PRIJATIE 

Až v  jeden deň som úplne rezignovala a  odovzdala sa bolesti a situácii. Prestala som tlačiť na seba, svoje telo, na svoju prácu. To bol pre mňa najťažší, no súčasne najkľúčovejší moment vzdať sa toho, čo som toľko budovala a  na čom mi tak nesmierne záležalo …viac ako na sebe. 

Prijala  som a  poďakovala za to, že vôbec žijem, chodím, vidím, a  že som v  podstate zdravá, mám kde bývať. Mám sa o koho oprieť. A  každý deň som si opakovala, že mi nič neutečie. Všetko je presne tak, ako má byť. Každý deň som zaspávala a  zobúdzala sa len s  jedným – s vďačnosťou, že som prežila  a  mám možnosť začať znova. Začala som pátrať, čo ma najviac ovplyvňuje. Zistila som, že sú to moje myšlienky, okolie a  potom strava. 

Začala som si klásť iné, nové otázky. Čo mi život chcel povedať, čo mám robiť inak? Čo sa mám naučiť? Začala som sa pozorovať a  videla som, že keď som si dopriala pokoj kľud, tak inšpirácia, radosť a  liečenie prichádzalo… a  bolesť ustupovala. A  práve naopak, keď som napriek všetkému odbočila, chcela niečo dotiahnuť na notebooku, alebo odpovedať na maily, bolesť prišla a držala sa niekoľko dní. 

Dostávala som lekcie od svojho tela. Keď som vnímala, odvďačilo sa, keď som nepočúvala, natrelo mi to. Dnes už viem, že bolesť bola MOJOU CESTOU. ŽIŤ TU A  TERAZ, cestou k  samej sebe. K  mojej podstate a  uvedomeniu si, že som nebola šťastná, že som sa naháňala za niečím čo som vlastne nechcela a  nepotrebovala. Išla cez svoje zdravie, svoje hodnoty… a nechcela to vidieť.  

Aj keď som od života dostávala znamenia, bola som slepá a  nemá. Nežila som. Prežívala som v  minulosti a  v  budúcnosti a prehliadala prítomnosť a  jej čaro. A  tak sa musela stať daná nehoda, pre moje dobro, preto, aby som sa spamätala, zastavila a  dnes, keď to vidím spätne, som za ňu nesmierne vďačnáMožno to znie nepochopiteľne, ale je to tak. 

Viete, život nám vždy dáva znamenia v  troch oblastiach. Zdravie, vzťahy a  práca. A  je len na nás, či ich prijmeme a  uvedomíme si, alebo prehliadneme. Ja som prehliadla všetky tri. Sú ľudia, ktorí hneď, ak spozorujú nejakú alergiu, ktorú nemali tak ju začnú riešiť, zisťovať kde vznikla, ako, prečo… Ja som alergie nikdy v  detstve nemala a  8rokov dozadu zrazu sa objavili… Ale neriešila som ich, prehliadala som to, vravela som si, dnes to je bežné všetci ich majú, je taká doba. 8 rokov som sa jej zbaviť nevedela, lebo som neriešila, PREČO JE TU a  čo ma prišla naučiť.  

A  ako je to v  tomto momente? Dnes ju nemám, ako je to možné? Stal sa zázrak? Nie, ale v  podstate áno. Začala som sa vnímať, sledovať a  robila som, čo nikdy predtým. Začala som vravieť NIE biznisu, ľudom, stresu. Začala som vravieť ÁNO sebe, svojim pocitom, svojmu telu…. Priznala som si veľmi veľa vecí a  keď človek pochopí, odpustí tak veľa zlého odíde. 

Pochopila som, že nám život naloží len to, čo vieme uniesť a  s  čím si vieme poradiť a  berie nám len to, čo nám už neslúži. 

ZNOVUZRODENIE  

Začala som si tvoriť nové pravidlá a  hodnoty vo vzťahu sama k  sebe, k  druhým. V  práci som sa prestala naháňať za úspechom, peniazmi, tou pozlátkou. A  viete čo je najväčšia irónia? Vtedy nastal prelom v  mojom tele, mysli, vzťahoch i  živote. Všetko sa zlepšilo. BEZ TLAKU na seba. 

Všetko sa deje v  správny čas a  ako má. Potrebujeme len veriť v  sami  v  seba, vo svoju intuíciu a  v  život, ako taký. Aj keď možno prežívate to najhoršie obdobie, buďte vďační, lebo vždy môže byť horšie. Vďačnosť je cesta k  dobru a  uzdraveniu. 

Pre mňa bola znovuzrodením Heleny Kohútovej, pokojnejšej, vyrovnanejšej a  hlavne žijúcej v  prítomnom okamihu…a keď som náhodou vybočila, bolesť ma vrátila do prítomnosti.  

Od tvrdého, hektického, nekompromisného biznisu som prešla k  prírodným esenciálnym olejom, ktoré mi pomáhali na mojej ceste k  uzdraveniu. Začala som skúšať, miešať, tvoriť, maľovať, prejavovať emócie. Začala sa starať viac o seba a  životné prostredie…čoraz viac času trávim v  prírode. Ľudia, čo nevedeli, čo sa mi stalo, keď ma stretli, vraveli, ako dobre vyzerám, priateľ si v  tom čase myslel, že som si niekoho iného našla lebo som podľa neho až moc žiarila, bola plná energie a  radosti…  

A  to pritom ja som  naozaj začínala žiť, spokojná sama so sebou a  všetkým, tak ako je. Už neboli pre mňa dôležité tie veci, čo v  minulosti, už som nepotrebovala mať zakaždým pravdu a  všade byť prvá a  najlepšia. Už som nepotrebovala dobyť svet… 

Čo ešte súvisí s tou veľkou zmenou? Prišlo to vtedy, keď som prestala útočiť na iných a  prestala chcieť zmeniť celý svet a začala som od seba.  

Našla som nové šťastie. Chcem pomáhať. Som šťastná, že som sa pustila do projektu súvisiaceho so životným prostredím. Nie pre peniaze, ale preto, že mnou rezonovala daná téma. Ako ma vlastne ovplyvnilo a  ovplyvňuje.  

Je to PLAST a  VODA. A  kde som pochopila,  že zmenu robím ja. Je to, v daný moment, tým ako sa chovám, ako reagujem. Často si myslíme, že nič nezmeníme, nezmôžeme, ale nie je to tak… 

Myslíme si, že sme kvapkou v  oceáne, no ja vravím: „Sme tou najdôležitejšou kvapkou, lebo od seba dokážeme meniť celý svet.“ Každý deň, každý moment o  tom rozhodujem. A preto som zamilovala do Informovanej fľaše -pretože pomáha, nielen mne, ale súčasne i  životnému prostrediu… to by bola ale iná téma, tak snáď o tom nabudúce …:) 

Prosím, pamätajme si: ŽIJEME LEN RAZ, TU A  TERAZ,  ako vraví Majk Spirit, preto žime v  prítomnosti, ľúbme hlavne sami seba ,buďme vďační . Sledujme znamenia, akceptujme ich, pretože niekedy tá najväčšia bolesť, môže byť najväčším darom, najťažšia strata, môže byť tým najľahším vykúpením , najťaživejšie odpustenie, môže byť najkrajším zrodením.. 

 Želám Vám, aby vaše Znovuzrodenie prišlo vtedy, keď má a keď to budete schopní prijať a  pochopiť, lebo len vtedy, to bude SKUTOČNÉ ZNOVUZRODENIE! 

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely zodpovedania vášho dotazu. Zásady zpracovania osobných údajov