OBKLOPTE SA SPRÁVNYMI ĽUĎMI.

Možno si ani neviete predstaviť, AKO VEĽMI dôležité je MAŤ TÝCH SPRÁVNYCH ĽUDÍ OKOLO SEBA. Dovolím si tvrdiť, že to, s kým sa najčastejšie stretávate, alebo to, s kým žijete a  pracujete, z väčšej miery, ak nie úplne, ovplyvňuje Vaše správanie, reakcie a prípadne Vaše životné rozhodnutia. Dokonca po mojej nehode, si dokonca dovolím tvrdiť, že tí ľudia, vám vedia zachrániť alebo práve naopak zničiť život. Nie nejdem na nikoho hádzať zodpovednosť, len sa Vám snažím povedať, či veríte či nie, že často krát názory druhých ľudí sú pre náš dôležitejšie ako naša vlastná skúsenosť alebo intuícia. A  uveríme im, napriek nášmu pocitu alebo predošlej skúsenosti. 

Nestojí to za zamyslenie? Pomyslenie, že možno môj kamarát, alebo kolega len vďaka svojmu názoru, reakcii, vie zmeniť, či ovplyvniť MÔJ VLASTNÝ ŽIVOT? Fakt, či už negatívne, alebo pozitívne, vedome alebo nevedome, v tomto prípade – nie je podstatné. Keďže v konečnom štádiu sme to my, kto nesie zodpovednosť za naše rozhodnutia. 

V  období, keď som pôsobila ako tenisová trénerka v  zahraničí, som vo svojich 19-tich rokoch dostala príležitosť, ktorá sa neodmieta. Avšak v tom období som nemala okolo seba ľudí, ktorí by ma podporili a dodali mi odvahu. Bola som obklopená ľuďmi, ktorí mi závideli, keďže som za jednu sezónu spravila dvojnásobné obraty oproti iným trénerom. Napokon som dostala ponuku viesť celú tenisovú akadémiu na niekoľko rokov dopredu a zabezpečiť si tým istú budúcnosť.

Lenže vtedy som sa zľakla a uverila „priateľom“, ktorí mi nenápadne podsúvali, že som mladá, že to nezvládnem, že je to veľmi veľké sústo, nemám na to skúsenosti, a že nech radšej len trénujem, to mi ide. 

Vzbudzovali vo mne strach a projektovali svoje vlastné obavy, strachy. No v tom čase som si neuvedomovala ich úmysly a  sebecké obavy o  ich vlastný post. 

Ponuku som odmietla a doslovne zutekala naspäť na Slovensko, lebo som sa hanbila zostať. 

Znie to asi ako klišé, ale tí, čo zostali na tom poste, dnes majú obrovské domy, drahé autá... Do dnes vedú spomínanú akadémiu a  žijú z  nej. To však nie je podstatné. A  či ma to mrzí? Samozrejme, či ľutujem, že to nemám? To nie. Jediné čo ľutujem, že som dovolila iným rozhodnúť o  mojom osude, že som uverila iným a  prevzala ich strachy, závisť. Ľutujem, že som to neskúsila a  nezistila, čo by mi to prinieslo alebo kam by ma to posunulo. 

Viete, keby som mala pri sebe v tom čase tie správne osoby, ktoré by ma podporili a stáli by pri mne –asi by som nepísala tieto riadky…  

Preto nie je klišé, že si dobre vyberajte svoje okolie a  to s  kým trávite čas, lebo tak aj váš život vaša budúcnosť bude vyzerať. Viem čo hovorím – stálo ma to akadémiu v  zahraničí a skoro aj môj život. A  tu chybu už nezopakujem. 

Dnes si vyberám. Dnes rozhodujem. 

S  pozdravom 

Helena