PRIJATIE

Až v  jeden deň som úplne rezignovala a  odovzdala sa bolesti a situácii. Prestala som tlačiť na seba, svoje telo, na svoju prácu. To bol pre mňa najťažší, no súčasne najkľúčovejší moment vzdať sa toho, čo som toľko budovala a  na čom mi tak nesmierne záležalo …viac ako na sebe. 

Prijala som a  poďakovala za to, že vôbec žijem, chodím, vidím, a  že som v  podstate zdravá, mám kde bývať. Mám sa o  koho oprieť. A  každý deň som si opakovala, že mi nič neutečie. Všetko je presne tak, ako má byť. Každý deň som zaspávala a  zobúdzala sa len s  jedným – s vďačnosťou, že som prežila a  mám možnosť začať znova. Začala som pátrať, čo ma najviac ovplyvňuje. Zistila som, že sú to moje myšlienky, okolie a  potom strava. 

Začala som si klásť iné, nové otázky. Čo mi život chcel povedať, čo mám robiť inak? Čo sa mám naučiť? Začala som sa pozorovať a  videla som, že keď som si dopriala pokoj kľud, tak inšpirácia, radosť a  liečenie prichádzalo… a  bolesť ustupovala. A  práve naopak, keď som napriek všetkému odbočila, chcela niečo dotiahnuť na notebooku, alebo odpovedať na maily, bolesť prišla a držala sa niekoľko dní. 

Dostávala som lekcie od svojho tela. Keď som vnímala, odvďačilo sa, keď som nepočúvala, natrelo mi to. Dnes už viem, že bolesť bola MOJOU CESTOU. ŽIŤ TU A  TERAZ, cestou k  samej sebe. K  mojej podstate a  uvedomeniu si, že som nebola šťastná, že som sa naháňala za niečím čo som vlastne nechcela a  nepotrebovala. Išla cez svoje zdravie, svoje hodnoty… a nechcela to vidieť.  

Aj keď som od života dostávala znamenia, bola som slepá a  nemá. Nežila som. Prežívala som v  minulosti a  v  budúcnosti a prehliadala prítomnosť a  jej čaro. A  tak sa musela stať daná nehoda, pre moje dobro, preto, aby som sa spamätala, zastavila a  dnes, keď to vidím spätne, som za ňu nesmierne vďačná. Možno to znie nepochopiteľne, ale je to tak. 

Viete, život nám vždy dáva znamenia v  troch oblastiach. Zdravie, vzťahy a  práca. A  je len na nás, či ich prijmeme a  uvedomíme si, alebo prehliadneme. Ja som prehliadla všetky tri. Sú ľudia, ktorí hneď, ak spozorujú nejakú alergiu, ktorú nemali tak ju začnú riešiť, zisťovať kde vznikla, ako, prečo… Ja som alergie nikdy v  detstve nemala a  8rokov dozadu zrazu sa objavili… Ale neriešila som ich, prehliadala som to, vravela som si, dnes to je bežné všetci ich majú, je taká doba. 8 rokov som sa jej zbaviť nevedela, lebo som neriešila, PREČO JE TU a  čo ma prišla naučiť.  

A  ako je to v tomto momente? Dnes ju nemám, ako je to možné? Stal sa zázrak? Nie, ale v  podstate áno. Začala som sa vnímať, sledovať a  robila som, čo nikdy predtým. Začala som vravieť NIE biznisu, ľudom, stresu. Začala som vravieť ÁNO sebe, svojim pocitom, svojmu telu…. Priznala som si veľmi veľa vecí, a  keď človek pochopí, odpustí tak veľa zlého odíde. 

Pochopila som, že nám život naloží len to, čo vieme uniesť a  s  čím si vieme poradiť a  berie nám len to, čo nám už neslúži.