ZAČIATKY VÔBEC NIE SÚ ĽAHKÉ.

MY STORY časť. 1

Tak ako som Vám sľúbila postupne Vám rozpoviem ako sa môj príbeh ,,ÚSPECHU ,, začal…vtedy ešte fcb ani instáč neexistoval cca 16rokov dozadu. Ak áno, nemala som o ňom šajnu čo to je a dokonca ani mobili sme nemali s foťákom, alebo aspoň nie ja… Len tlačítkovú NOKIA,ale milovala som ju:))

Takže dokumentácia len táká o ničom.. teda skutočná realita heh. Čo sa podarilo zaznamenať na foták a následne vyvolať..ak to číta aj mladá generácia áno toľko krokov sme robili, nebolo to všetko také easy a pohodlné. Že na jeden klik máme všetko ako dnes.. ( vyvolať znamená vytiahnuť film z foťáku aby sa nezničil, potom odniesť do fotošhopu a dať vyvolať a čakať vtom čase aj niekoľko dní kým to bude alebo ak som si priplatila bolo aj skôr), ale poďme k pointe.

Moje ŠIALENÉ ROZHODNUTIE doslovne nastalo z večera do rána, kedy som sa zbalila a odišla do Grécka trénovať. Vtedy som necelých 19 rokov. ( bola to rýchla reakcia a riešenie -útek pred bolesťou ) po rozchode kedy sa mi môj život rozsypal a ja som si nevedela predstaviť, že ešte budem štastná. Viete prvá láska je prvá láska..

V Grécku to bola pre MŇA OSOBNE ŠKOLA ŽIVOTA A ŠOKOVÁ TERAPIA súčasne.. Od samého začiatku.

➡️ Najprv šialený nočný príchod na letisko. Kde ma na moje prekvapenie nikto nečakal lebo zabudli na mňa…No comment…!!!

➡️ Druhé -v hoteli o mne nikto nevedel a ani keď som im hovorila meno môjho šéfa nikto ho vrajže nepozná a nevedia o kom hovorím. Výsledok: Sedela som pred hotelom na chodníku a plakala. Volala domov, kde oco na mňa doslovne nahučal, či som retardovaná slušne povedané, či som na správnom mieste a nech tam láskavo čakam.

O 3 ráno recepčný nevydržal a zľutoval sa nadomnou. Kedže nikomu som sa nevedela dovolať ( od šéfa po kolegov ) a poslal ma do jednej izby, ktorá bola špinavá a hlavne s tým, že o 7 ráno musím odísť nakoľko príde upratovačka. No už nepôjdem do detailov… ako nechcite si predstaviť tú situáciu. Prvý krát vonku. Neskúsená, neštastná, hladná, špinavá, ustráchana v novej krajine a nikto sa tu ku mne nepriznáva . Ale ako sa to s výzvami začalo tak to aj celých 7 mesiacov pokračovalo.

Na kurte som trávila 12hodiin denne, v 40 horúčavách a každú voľnú chvíľku, som vlastne trávila tým, že som chodila za hosťami a snažila sa ich presvedčiť aby išli hrať tenis…Nechápem, že isli v tom teple ja by som nešla.

A viete bola to jednoduchá matika nemáš klientov = nezarábaš.

Takže čas na zábavu nebol. Makala som ako fretka za minimálnu mzdu, ale stále lepšiu ako na SVK. No bolo to zderstvo… Klienti platili 50eur na ruku a mne šéf dával 8eur a to som si ešte klientov musela hladať a zabezpečovať sama… no a po celom namáhavom dni keď stojíte, beháte, makáte si neželáte nič iné len postel. No sklamem vás to sa nekonalo. Nakoľko som bývala v jednej izbe s 2 až 3 chlapmi -žiadny nábytok len 4 postele a 2stoličky a spoločná kupeľna ledva sa tam záchod zmestil. Takže žiadna sláva a hlavne sa tam s nimi nedalo byť. Keďže sa každý večer do mňa navážali, takže radšej som utekala k pláži a tam spávala na lehátku len aby som nemusela byť s nimi v jednej izbe. :((

Obrovská škola ísť mimo komfort, prekonávať strach, nikdy som sa poriadne nevyspala lebo som sa vždy bála či mi tam niekto neublíži. Často som sa len prechádzala alebo chodila pešo niekoľko km do susedného mesta. Zavčasu skoro ráno som sa chodila kúpať do mora a behávala popri pláži lebo to jediné ma dobíjalo a pomáhalo mi prekonať toto všetko. Po cca 3 mesiacoch som si našla ešte druhú prácu od 21h do 3 rána v butiku so značkovým oblečením, po ktorom rusáci išli ako mi po saláme haha…

Obchod pre mňa znamenal tiež obrovskú školu nakoľko rusáci furt zjednávali ceny a ja som musela v sebe objavovať obchodného ducha a vedieť obhajovať prečo majú platiť také a onaké peniaze a na druhej strane som bola happy, že nie som na pláži a aspoň tam sedím a mala som pokoj. No potom keď odbilo som pokračovala na pláž alebo s kamarátmi von.

No bol to záhul makala som každý jeden deň, prekonávala seba, neustále musela bojovať s ostatnými trénermi, hádať sa o svoje peniaze a hlavne skovávať si svoje peniaze. Počujete správne v tom čase to nebolo tak, že ti poslali peniaze na účet. Nie nie, tam dávali moje peniaze šéfovi na ruku. On mi zase po každej hodine vyplácal moju časť. A ja som si ich doslovne strkala do ponožky lebo som nemala možnosť si vložiť na účet nakoľko v tom čase som nemala žiadny účet a nevedela som ako by som si ho založila, nakoľko rezort bol veľmi ďaleko od mesta kde bola oficiálny pobočka. A tak som sa každý deň bála aby som neprišla o ťažko zarobené peniaze..OMG. Dnes keď si na to všetko spomeniem sa bože smejem, ale vtedy to bolo ako v akčnom filme….

Každý deň som si musela nastavovať hranice aby si aj klienti a tak isto kolegovia nedovolovali. A každý deň rozmýšlať či neprídem o všetko. Ani Vám nebudem rozprávať lebo to by bolo na román a už teraz to je dlhé. Každopádne nebolo to ľahké, ale žiadne začiatky nie sú ľahké. A ak vám to niekto vraví, asi naozaj nemakal alebo nebol vystavený ozajstnému tlaku a výzvam.

No úprimne, keď vytrváte stojí to zato…ako aj v mojom prípade…a hlavne keď sa spätne obhliadnem dalo mi to veľmi veľa!

➡️ naučila som sa spoľahnúť na seba
➡️ čo som neodmakala som nemala
➡️ čo som si neodkomunikovala alebo neukecala nebolo
➡️ ak som si za seba a svoje hodnoty nestúpla tak po mne stúpali kým som si nenastavila hranice tak si všetci dovoľovali
➡️ najťažšie momenty má zocelili
➡️ najťažšie momenty mi ukázali čo všetko dokážem a zvládnem ak musím ak nie je inej možnosti

A veľa ďalšieho… Veď počkajte na ďalšie útržky z mojej cesty je sa načo tešiť. 🙂